Prvé písomné zmienky o gréckokatolíckej farnosti vo Fulianke sú súčasťou záznamov latinských biskupov z 18. storočia. Teodor Gulovič (Gulovics), farár z Fulianky, podpísal 4. novembra 1726 v Brusnici text Zamoščského vyznania viery a akceptoval závery spomenutej synody ktorá sa konala v roku 1720. v tom čase mala obec 86 schopných spovede  a drevený chrám sv. Kozmu a Damiána s dvoma zvonmi v dobrom stave.

Patronátne právo uplatňovala nad farnosťou v roku 1788 rodina Kapyovcov sídliaca v Kapušanoch. V spomínanom roku bol vo Fulianke drevený chrám s jedným kňazom, ktorý sa staral o 266 gréckokatolíkov a 40 rímskokatolíkov. Veriaci iného náboženstva v obci nežili. Okrem Fulianky tvorilo farnosť aj 253 veriacich z desiatich blízkych obcí: Tulčík, Chmeľovec, Podhorany, Proč, Čeľovce, Kapušany, Fintice, Záhradné, Pušovce a Šarišská Trstená. Na konci 18. storočia mala farnosť 519 veriacich. Počet veriacich v rámci farnosti bol až do 20. storočia okolo päťsto gréckokatolíkov.

V súčasnosti tvorí farnosť obec Fulianka s jednou filiálkou Chmeľov a jursidikčným územím, ktoré zahŕňa jedenásť obcí: Čeľovce, Demjata, Fintice, Chmeľovec, Kapušany, Podhorany, Proč, Pušovce, Šarišská Trstená, Tulčík a Záhradné. Spolu tu žije 487 gréckokatolíkov. Náboženský život veriacich sa v rámci liturgického roka odvíjal prevažne v chráme. Vrcholom slávenia pre obyvateľov obce Fulianka bola odpustová slávnosť v 18. storočí na deň sv. apoštolov Petra a Pavla a od začiatku 19. storočia na sviatok sv. Kozmu a Damiána. Od roku 1922 sa odpustová slávnosť slávi na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla, teda nie podľa patrocínia chrámu. Zmenu termínu odpustu potvrdil pápež Benedikt XV.

Počas pôsobenia kňaza Hilára Iľkoviča v roku 1922 a bol to vlastne návrat k pôvodnému termínu, keďže ešte v roku 1765 pápež Klement XIII. udelil chrámu vo fulianke odpustky na sviatok sv. apoštolov Petra a Pavla. Duchovný život veriacich sa od 18. storočia prejavoval aj verejnými procesiami na púť. Veriaci z Fulianky putovali dva razy do roka; raz do farnosti Hradisko a druhý raz do kláštora v Krásnom Brode. Neskôr, v 19. a 20. storočí, do Ľutiny.

Vo Fulianke bola v 19. storočí rezbárska dielňa a jedným z jej rezbárov bol aj Andreas Berdikusz, ktorý v roku 1811 zhotovil pre novopostavený chrám vo Fulianke ikonostas. Ikony doplnil v roku 1830 Michal Mankovič. Okrem toho sa Andreas Berdikusz pokladá aj za autora troch oltárov v Katedrálnom Chráme sv. Jána Krstiteľa v Prešove a pravdepodobne zhotovil aj ikonostas.

Okrem neho je známy ešte jeden Fuliansky rezbár Jozef Frimmel. V polovici 20. storočia po nástupe komunizmu v Československu boli veriaci farnosti, ako aj celá Gréckokatolícka cirkev podrobení veľkej skúške, v ktorej obstáli. Po realizácii akcie P sa obyvatelia obce nepridali k Pravoslávnej cirkvi, ale 18 rokov sa zúčastňovali na bohoslužbách v obciach Kapušany a Tulčík. Svojho kňaza Hilára Iľkoviča sa pokúsili v roku 1950 brániť pred bezpečnostnými zložkami. Na jeho podporu sa zhromaždilo asi dvadsať žien a niekoľko mužov. Obkolesili faru a verejne vyhlasovali, že ho nedovolia zatknúť. On im však poďakoval za podporu, ale požiadal ich aby sa rozišli a sám sa dobrovoľne vydal do rúk príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Niekoľko žien bolo odsúdených na dva mesiace podmienečne na jeden rok a exemplárnym trestom bol postihnutý Juraj Ivanko, ktorému súd určil tri roky v tretej nápravnej skupine nepodmienečne. Trest postihol aj troch bohoslovcov Jána Rindoša, Imricha Marinčáka a Vojtecha Matejovského, ktorí boli internovaní v Hlohovci a potom absolvovali základnú vojenskú službu v neslávne známych pomocných technických práporoch PTP.

Do farnosti boli pridelení pravoslávni duchovní ešte v roku 1950 a potom v roku 1951, ale veriaci ich ignorovali. Obec bola štátnymi orgánmi vnímaná ako reakčná a chrám aj farská budova zostali prázdne. Situáciu vo Fulianke na začiatku roku 1951 vykresľuje hlásenie cirkevného tajomníka z Jednotného národného výboru v Prešove v pôvodnom znení aj s gramatickými chybami: „ Fulianka: Situácia sa zhoršila. Miestni občania Marinčák, Matejovský, Rindoš a Mačo vedú tajný – šepkavý boj proti akcii P a keďže majú veľký vpliv na tamojších veriacich, situácia sa zhoršila. Zhošeniu dopomohol Gejza Mačo, ktorý k pohrebu svojej matky príslušníčke r. kat. (rímskokatolíckeho) vierovyznania z Kapušianského r. kat. kostola donieslo zástavy, kríže a vôbec všetky potrebné rekvizície, ač práve toto nebolo predtým vo Fulianke zvykom, pretože tieto rekvizíty sa vypožičiavaly vždy aj k r. kat. pohrabu z miestného pravoslávneho kostola. Gejza mačo to urobil provokatívne, aby vzbudil odpor k akcii P.“

Do farnosti napriek hrozbe zatknutia prichádzali gréckokatolícki kňazi Marián Potaš OSBM a Eugen Kočiš. Tajne vysluhovali sviatosti veriacim a povzbudzovali ich k trpezlivosti. V roku 1964 sa do voľnej farskej budovy nasťahoval kňaz Gabriel Staurovský s rodinou. Pracoval v speváckom zbore Ukrajinského divadla v Prešove a vo farnosti hojne vysluhoval sviatosti veriacim.

Po obnove Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 bol vymenovaný za správcu farnosti a neskôr aj dekana Prešovského dekanátu. Prenasledovanie však pokračovalo až do revolúcie v roku 1989 a konsolidácia pomerov vo farnosti nastala až po páde komunistického režimu.

Farnosť mala pôvodne cintorín na mieste, kde vybudovali v roku 1800 chrám. Na dnešnom cintoríne, ktorý sa nachádza na juhozápadnej strane obce v chotári Dúbravka, sa pochováva od konca 18. storočia. Súčasťou katastra obce Fulianka je aj šesť krížov postavených z kameňa a dreva.

Pôvodná farská budova postavená v 19. storočí dnes slúži ako pastoračné centrum a v jej blízkosti bola postavená nová farská budova, ktorú v roku 2011 posvätil prešovský arcibiskup metropolita Ján Babjak SJ.

Školstvo

Vzdelávanie prebiehalo od polovice 18. storočia v cirkevnej škole. Najstaršia písomná zmienka o škole vo Fulianke pochádza z roku 1746, keď sa v súpise chrámov a farností Jágerského biskupstva spomína, že kantor a rektor nepatria do žiadnej sekty. Najstaršia známa konkrétna zmienka o učiteľovi vo farnosti pochádza z roku 1857. Keď tam pôsobil Peter Sakmár. V roku 1885 sa na náklady cisára Františka Jozefa I. a nového patróna farnosti Jozefa Ghilányho de Lazi et Bernice postavila nová budova školy. Cirkevná škola slúžila do zoštátnenia po druhej svetovej vojne a dnes spolu s materskou školou poskytuje základné vzdelanie na prvom stupni základných škôl.

 

Osobnosti

Prof. Dionýz Ilkovič (*1907 – †1980) – významný slovenský fyzik a fyzikálny chemik

Kňazské a rehoľné povolania

Štefan Vojtovič (*1887)

Július Vojtovič (*1892 – †1958)

Ján Marián Sučko OSBM (*1909 – †1967)

Imrich Marinčák (*1928)

Vincent Ďordík (*1928)

Jozef Mucha (*1957)

Marko Rozkoš (*1966)

Kamil Dráb CSsR (*1969)

Jozef Matejovský (*1971)

Peter Borza (*1975)

Peter Horváth (*1975)

Rastislav Janičko (*1977)

Martin Klimkovský (*1981)

Oľga Anna Mačová SNPM (*1922 – †1943)

Emanuela Mária Rindošová SNPM (*1970)

Zoznam farárov a správcov farnosti FULIANKA

1733 – 1744 Teodor Gulyovič

1744 – 1748 Ján Lazarovič

1749 – 1770 Ján Gulyovič

1770 – 1777 Ján Tarasovič

1777 – 1779 Ján Mikulič

1779 – 1803 Michal Boronkay

1803 – 1835 Ján Varzaly

1835 – 1842 Štefan Rojkovič

1842 – 1886 Ján Pankovič

1886 – Alexej Petraševič

1886 – 1905 Štefan Vojtovič

1905 – 1907 Alexander Kellö

1907 – 1950 Hilárion Iľkovič

1968 – 1982 Gabriel Staurovský

1982 – 1983 Vasiľ Kočemba – excur. z Geraltova

1983 – Ján Babjak SJ – excur. z Prešova

1983 – Juraj Bumbera SJ – excur. z Prešova

1983 – Peter Krenický CSsR – excur. z Prešova

1983 – 1986 Mikuláš Ďurkáň CSsR

1986 – 1990 Milan Mojžiš – excur. z Okružnej

1990 – 1993 Vasil Kormaník

1993 – 1994 Milan Chautur CSsR

1994 – Vincent Ďordík

1994 – 1999 Emil Turiak

1999 – 2003 František Fedor

2003 – 2015 Milan Kuzmiak

2015 –            Miloš Galajda

Zdroj: Peter Borza – Juraj Gradoš (eds.), Historický schematizmus farností Prešovskej metropolie, Prešovská archieparchia, Prešov, 2016.