Naša prepodobná matka Mária Egyptská

Ikona svätej Márie Egyptskej

V jednom palestínskom monastieri v okolí Kesarie žil prepodobný mních Zosima. Žil tam už od detstva a prešlo 53 rokov, keď ho priviedla do rozpakov myšlienka: „Nájde sa v ďalekej púšti svätý muž, ktorý by ma prevýšil v rozumnosti a činoch?“ Len čo si to pomyslel, zjavil sa mu anjel a povedal: „Ty, Zosima, podľa ľudského meradla si nežil zle, no z ľudí niet spravodlivého ani jedného (Rim 3, 10). Aby si spoznal, koľko je iných a vyšších podôb spasenia, odíď odtiaľto, ako Abrahám z domu svojho otca (Gn 12, 1) a choď do monastiera, ktorý sa nachádza pri Jordáne.“ Hneď vtedy otec Zosima odišiel z monastiera a sprevádzaný anjelom prišiel do Jordánskeho monastiera a usadil sa v ňom. Tu uvidel svätých mníchov, ktorých začal napodobňovať v duchovnej činnosti. Tak prešlo mnoho rokov a priblížila sa sv. Štyridsiatnica. V monastieri existoval zvyk kvôli ktorému sem Boh priviedol prepodobného Zosimu. V prvú nedeľu Veľkého pôstu igumen slúžil sv. liturgiu, všetci prijímali Telo a Krv Kristovu, potom si niečo zajedli a zhromažďovali sa v chráme. Ukončiac modlitbu a stanovený počet poklôn, starci, prosiac druh druha o odpustenie, prijímali požehnanie od igumena a pri spoločnom speve žalmu: „Pán je mojím svetlom a spásou, koho sa mám báť? Pán mi je pevnosťou žitia, koho sa mám ľakať?“ (Ž 26, 1) otvárali dvere monastiera a odchádzali do púšte. Každý z nich bral zo sebou primerané množstvo jedla, kto čo potreboval, niektorí dokonca nebrali nič a živili sa korienkami. Mnísi prechádzali za Jordán a rozchádzali sa čo najďalej, aby nevideli, ako sa kto postí a žije. Keď sa Veľký pôst ukončoval, mnísi sa vracali do monastiera na Kvetnú nedeľu s ovocím svojho konania (Rim 6, 21-22), spytujúc svoje svedomie (1 Pt 3, 16). Pritom sa nikto nikoho nepýtal, ako sa trápil a prežíval tento pôst. Tohto roku i otec Zosima podľa monastierskeho zvyku prešiel rieku Jordán. Chcel zájsť hlbšie do púšte, aby stretol niekoho zo svätých a veľkých starcov, modliacich sa tam za svet. Keď išiel po púšti už 20 dní, zrazu v čase spievania žalmov 6. času (hodinky) a ukončenia zvyčajných modlitieb sa sprava ukázal akoby tieň ľudského tela. Zľakol sa, mysliac si, že vidí satanov prízrak. Prežehnal sa a nevšímal si svoj strach. Keď ukončil modlitbu, obrátil sa na stranu tieňa a uvidel po púšti idúceho nahého človeka, ktorého telo bolo čierne od slnečných lúčov a obhorené krátke vlasy zbeleli ako ovčia vlna. Otec Zosima sa potešil, pretože za tie dni nevidel ani jedného živého tvora a hneď sa vydal na tú stranu. No len čo nahý pustovník uvidel blížiaceho sa k nemu Zosimu, dal sa na útek. Otec Zosima, zabudnúc na svoju stareckú chorobu a ustatosť, pridal do kroku. No zakrátko sa z vyčerpania zastavil pri vyschnutom potoku a so slzami začal prosiť vzdiaľujúceho sa človeka: „Prečo utekáš predo mnou hriešnym a nedôstojným? Daj mi tvoju svätú modlitbu a požehnanie.“ Neznámy, neobracajúc sa, zvolal: „Odpusť, otec Zosima, nemôžem sa k tebe vrátiť: Som žena a ako vidíš, niet na mne nijakých šiat na prikrytie telesnej nahoty. No ak chceš pomodliť sa za mňa, veľkú a prekliatu hriešnicu, hoď mi na prikrytie svoj plášť, potom budem môcť podísť k tebe na požehnanie.“ „Nepoznala by ma po mene, keby svätosťou a tajomným konaním nezískala od Pána dar prozreteľnosti,“ pomyslel si otec Zosima a ponáhľal sa splniť, čo mu bolo povedané. Prikryjúc sa plášťom, žena sa obrátila k Zosimovi: „Čo ti to prišlo na um, otec Zosima, hovoriť so mnou ženou hriešnou a nemúdrou? Čomu sa chceš odo mňa naučiť?“ Vtedy Zosima kľakol na kolená a prosil od nej požehnanie. Takisto si aj ona kľakla pred ním a dlho jeden druhého prosili: „Požehnaj.“ Nakoniec žena povedala: „Otče Zosima, tebe prináleží požehnať a modliť sa, pretože ty si poctený presbyterským stavom a mnoho rokov stojíš pred Kristovým oltárom a prinášaš Bohu sväté Dary.“ Tieto slová ešte viac vystrašili prepodobného Zosimu. S hlbokým vzdychom jej odpovedal: „Ó, matka duchovná! Je nepochybné, že ty si sa z nás dvoch viac priblížila k Bohu a umrela pre svet. Ty si ma po mene poznala a presbyterom nazvala, hoci si ma nikdy predtým nevidela. Tebe teda prináleží požehnať ma.“ Ustúpiac nakoniec prosbám Zosimu, prepodobná povedala: „Blahoslavený Boh, ktorý chce spasenie pre všetkých ľudí.“ Otec Zosima odpovedal: „Amen“, a obaja vstali zo zeme. Žena sa opäť spýtala starca: „Prečo si, otče, prišiel ku mne hriešnej, pozbavenej každej cnosti? Zrejme milosť Svätého Ducha ti určila vykonať jednu službu, potrebnú mojej duši. Povedz mi najprv, otče, ako teraz žijú kresťania, ako rastú a prekvitajú Božie cirkvi?“ Otec Zosima jej odpovedal: „Vašimi svätými modlitbami Boh daroval Cirkvi i nám všetkým dokonalý svet. No vyhovej i ty prosbe nedôstojného starca, matka moja, pomodli sa za celý svet i za mňa hriešneho, aby mi nebolo neplodné toto chodenie po púšti.“ Svätá žena povedala: „Tebe skôr prináleží, otec Zosima, majúc kňazský stav, modliť sa za mňa i za všetkých. Na to ti je aj tento stav daný. A všetko, čo si mi nariadil, ochotne splním kvôli poslušnosti, pravde a z čistého srdca.“ Keď to svätá povedala, obrátila sa na východ a povzdvihnúc oči a ruky k nebu, začala sa šeptom modliť. Starec videl, ako sa vzniesla vo vzduchu na lakeť od zeme. Z tohto čudného videnia sa Zosima hodil tvárou k zemi, horlivo sa modlil a nemohol povedať nič okrem slov: „Hospodi pomiluj!“ Prišlo mu na um, či nie prízrak ho uvádza do pokušenia? Prepodobná žena sa obrátila, zdvihla ho zo zeme a povedala: „Čo ťa, otče Zosima, mätú myšlienky? Ja nie som prízrak! Ja som hriešna žena a nedôstojná, aj keď i chránená svätým krstom.“ Keď to povedala, prežehnala sa. Vidiac a počujúc to, starec padol so slzami k nohám ženy: „Prosím ťa, v mene Krista, Boha nášho, netaj predo mnou svoj život, ale rozpovedz ho celý, aby všetci vedeli o veľkosti Božej. Lebo verím Pánu Bohu môjmu, s ktorým i ty žiješ, že som bol poslaný do tejto púšte, aby Boh ukázal svetu, ako ty prežívaš pôst.“ A svätá žena povedala: „Hanbím sa, otče, rozpovedať ti o mojom nehanebnom konaní. Lebo potom budeš musieť utekať odo mňa, zakrývajúc si oči i uši, ako utekajú pred jedovatou zmijou. Predsa ti poviem, otče, nezamlčiac žiaden z mojich hriechov, ale zaprisahávam ťa, neprestávaj sa modliť za mňa hriešnu. Narodila som sa v Egypte, a keď som mala 12 rokov, opustila som rodičov a odišla som do Alexandrie. Tam som stratila svoje panenstvo a dala sa na prostitúciu. Viac ako 17 rokov som sa oddávala hriechu a robila všetko bezplatne. Nebrala som peniaze nie preto, že som bola bohatá. Žila som v biede a zarábala si priadzou. Myslela som si, že celým zmysel života spočíva v uspokojení telesnej žiadosti. Žijúc takýmto životom som raz uvidela množstvo národa idúceho z Libin a Egypta do Jeruzalema na sviatok Pozdvihnutia svätého Kríža. Zachcelo sa mi ísť s nimi. No nie kvôli Jeruzalemu a ani sviatku, ale – odpusť, otče, – aby bolo s kým oddávať sa nerestiam. Tak som nastúpila na loď. Teraz, otče, uver mi, sama sa čudujem, že more znieslo moju nemravnosť, že zem neotvorila svoje ústa a nestiahla ma za živa do pekla, mňa, ktorá som oklamala a zahubila toľko duši. No, zrejme, Boh si želal moje pokánie, pretože nechce smrť hriešnika a s trpezlivosť ou očakáva obrátenie. Tak som sa dostala do Jeruzalema a počas všetkých dní do sviatku, tak ako na lodi, zaoberala som sa odpornou prácou. Keď nadišiel svätý sviatok Pozdvihnutia Pánovho Kríža, chodila som ako prv a zvádzala mladých na hriech. Keď som zbadala, že všetci skoro ráno odchádzali do chrámu, kde bolo životodárne Drevo, išla som spolu s nimi a vošla do nádvoria chrámu. Keď nastal čas svätého Pozdvihnutia, chcela som vojsť s ostatnými. S veľkou námahou dostala som sa k dverám a snažila som sa nehodná prejsť do vnútra. No ledva som stúpila na prah, zastavila ma akási Božia sila, nedovoľujúca vojsť a zahnala ma ďaleko od dverí, medzitým ako všetci ľudia išli bez prekážok. Myslela som si, že zo ženskej slabosti som sa nemohla pretisnúť v dave a opäť som sa pokúsila lakťami dostať sa pomedzi ľudí k dverám. Len čo sa moja noha dotkla prahu chrámu, zastavovala som sa. Chrám prijímal všetkých, nikomu nebránil vojsť a mňa nehodnú nepúšťal. Stalo sa to tri alebo štyrikrát. Moje sily sa vyčerpali. Odišla som a stala si do rohu chrámových schodov. Zrazu som pocítila, že moje hriechy mi bránia vidieť životodárne Drevo, môjho srdca sa dotkla Božia milosť, zaplakala som a v pokání som sa bila do pŕs. Vznášajúc k Bohu vzdychy z hĺbky srdca, uvidela som pred sebou ikonu presvätej Bohorodičky a obrátila som sa k nej s modlitbou: „Ó Panna, ktorá si porodila v tele Boha Slovo! Viem, že som nedôstojná pozerať sa na tvoju ikonu. Spravodlivé je, že ja, hriešnica nenávidená, som odvrhnutá od tvojej čistoty a som pre teba ohavnou, no viem i to, že Boh sa preto stal človekom, aby vyzval hriešnych na pokánie. Pomôž mi, Prečistá, aby mi bolo dovolené vojsť do chrámu. Nebráň mi vidieť Drevo, na ktorom bol ukrižovaný Pán, prelievajúc svoju nevinnú Krv i za mňa, hriešnu, aby mi boli odpustené hriechy. Dovoľ, aby sa i mne otvorili dvere, aby som sa mohla pokloniť svätému Krížu. Sľubujem ti, že odteraz sa viac nepoškvrním žiadnou telesnou škvrnou, no len čo uvidím Drevo kríža tvojho Syna, zrieknem sa sveta a hneď odídem tam, kde mi prikážeš.“ A keď som sa takto pomodlila, zrazu som pocítila, že moja modlitba bola vypočutá. V utvrdení viery, spoliehajúc sa na milosrdnú Bohorodičku, opäť som sa pridala ku vchádzajúcim do chrámu a nikto ma neodstrčil a nebránil mi vojsť. Išla som chvejúc sa od strachu, kým som nedošla k dverám a uvidela som životodárny Kríž. Tak som poznala tajomstvá Božie a to, že Boh prijíma kajúcich sa. Padla som na zem, pomodlila som sa a vyšla z chrámu ponáhľajúc sa na miesto, kde som dala sľub. Kľakla som na kolená pred ikonou a takto som sa pred ňou modlila: „Ó, Bohorodička! Nebola ti odporná moja nedôstojná modlitba. Sláva Bohu prijímajúcemu tebou pokánie hriešnych. Nastal čas, aby som splnila svoj sľub. Teraz ma vyprav na cestu pokánia.“ A zrazu, nedokončiac ešte svoju modlitbu, počujem hlas, akoby zďaleka hovoriaci: „Ak prejdeš za Jordán, nájdeš blažený pokoj.“ Vtedy som uverila, že ten hlas smeroval ku mne a plačúc som zvolala: „Bohorodička, neopúšťaj ma, hriešnicu poškvrnenú, no pomôž mi“, – a vyšla som z nádvoria chrámu. Jeden človek mi dal tri medené mince. Za ne som si kúpila tri chleby a od predavača som sa vyzvedala na cestu k rieke Jordán. Pri západe slnka som došla do chrámu svätého Jána Krstiteľa, blízko Jordánu. Pokloniac sa najprv v chráme vydala som sa k rieke Jordán a umyla sa jeho svätou vodou – tvár i ruky. Potom som v chráme sv. Jána Krstiteľa pristúpila k prijatiu prečistých a oživujúcich sviatosti Kristových, zjedla som polovicu jedného zo svojich chlebov, zapila ho svätou jordánskou vodou a tú noc som prespala v chráme na zemi. Ráno som našla neďaleko neveľký čln, preplavila som sa na ňom na druhý breh a opäť som sa vrúcne modlila k Bohorodičke, aby ma vypravila tam, kde sama rozhodne. Po tomto som prišla do tejto púšte.“ Otec Zosima sa spýtal prepodobnej: „Koľko rokov prešlo odvtedy, matka moja, ako si sa usadila v tejto púšti?“ „Myslím,“ odpovedala, „47 rokov prešlo, ako som odišla zo svätého mesta.“ Otec Zosima sa opäť spýtal: „Čo máš, alebo ako si tu hľadáš potravu, matka moja?“ A ona odpovedala: „Mala som dva a pol chleba, keď som prešla Jordán; pomaličky však vyschli a skameneli, a jediac z nich drobné kúsky, mnoho rokov som sa nimi živila.“ Otec Zosima sa opäť spýtal: „Naozaj si bez chorôb prežila toľko rokov? A neprijímala žiadne pokušenie od rôznych nástrah?“ „Ver mi, otče Zosima,“ odpovedala prepodobná, „17 rokov som prežila v tejto púšti doslova bojujúc so svojimi myšlienkami. Keď som jedla potravu, vtedy som myslela na mäso a rybu, na ktoré som bola zvyknutá v Egypte. Zachcelo sa mi i vína, ktorého som kedysi veľa pila. Plačúc a bijúc sa do pŕs, spomínala som na sľub, ktorý som dala, idúc do púšte pred ikonou svätej Bohorodičky, a prosila som odohnať myšlienky mučiace moju dušu. Keď som sa po modlitbe a plačúc kajala, uvidela som zo všetkých strán žiariace svetlo, a vtedy namiesto búrky obstúpilo ma veľké ticho. Náruživý oheň rozhorel sa vo vnútri môjho srdca a celú ma rozpaľovalo, vzbudzujúc vášeň. Pri zjavujúcich sa hriešnych myšlienkach som sa hodila na zem a uvidela, že predo mnou stojí sama presvätá Bohorodička a súdi ma za porušenie daného sľubu. Nevstala som, ale ležala celý deň a noc na zemi, kým som sa opäť nekajala a kým ma neobkolesovalo to blažené svetlo, ktoré odháňa zlé trápenia a myšlienky. Takto som žila v púšti prvých sedemnásť rokov. Tma za tmou, bieda za biedou, trápili mňa hriešnu. No od toho času až do teraz Bohorodička, Pomocníčka moja, ma vedie vo všetkom.“ Otec Zosima sa opäť spýtal: „Naozaj si tu nepotrebovala jedlo ani odev?“ Ona odpovedala: „Chleby mi došli, ako som povedala, po tých sedemnástich rokoch. Potom som sa začala živiť korienkami a tým, čo som mohla nájsť v púšti. Šaty, ktoré som mala, keď som prešla Jordán, sa dávno roztrhali a spráchniveli a musela som veľa trpieť i od potu, keď bola horúčava, i od zimy, keď som sa triasla od chladu. Koľkokrát som padala na zem ako mŕtva. Koľkokrát som v nekonečnom boji súperila s rozličnými pokušeniami. Živila som sa Božím slovom, lebo nie chlebom jediným je človek živý, no každým slovom Božím (Mt 4, 4; Lk 4, 4), nemajúc prikrývky sa túlia ku skale (Jób 24, 8), ak vyzlečú hriešny odev (Kol 3, 9). Ako som už povedala, od koľkého zla a akých hriechov zbavil ma Pán, v tom som nachádzala potravu nenahraditeľnú.“ Keď otec Zosima počul, že prepodobná naspamäť cituje Sväté písmo, knihy Mojžiša i Jóba i Dávidove žalmy, – spýtal sa jej: „Kde si sa, matka moja, naučila tieto žalmy a odkiaľ poznáš tieto knihy?“ Usmiala sa na túto otázku a odpovedala: „Uver mi, človek Boží, ani jedného človeka som nevidela od tých čias, ako som prešla Jordán. Knihy som predtým nečítala a nepočúvala cirkevné piesne. Samotné Božie slovo učí človeka všetkej múdrosti (Kol 3, 16; 2 Pt 1, 21) Napokon stačí, už som ti vyrozprávala celý môj život, no ako som začala, tak aj končím: Zaprisahávam ťa vtelením Boha Slova – modli sa, svätý otče, za mňa, veľkú hriešnicu. A zaprisahávam ťa v mene Spasiteľa, Pána nášho Ježiša Krista – všetko, čo si odo mňa počul, nerozprávaj nikomu do tých čias, kým si ma Boh nepovolá k sebe. Aspoň to, čo ti teraz poviem. Na budúci rok v čase Veľkého pôstu nechoď za Jordán, ako to predpisuje váš mníšsky zvyk.“ Opäť sa začudoval otec Zosima, že aj mníšska hodnosť je známa svätej žene, hoci sa o tom pred ňou nepreriekol ani slovom. „Ostaň, otče,“ pokračovala prepodobná, „v monastieri. Napriek tomu, že budeš chcieť vyjsť z monastiera, nebudeš môcť… A keď príde Veľký Štvrtok Poslednej večere Pánovej, vlož do svätej nádoby životodárne Telo a Krv Kristovu a prines mi. Čakaj ma na tejto strane Jordánu, na kraji púšti, aby som mohla prijať sväté Tajiny. A otcovi Jánovi, igumenovi vášho monastiera, tak povedz: daj pozor na seba i stádo svoje (Sk 20, 23; 1 Tim 4, 16). No nechcem, aby si mu to teraz povedal, ale až keď ti Pán dá znamenie.“ Tak povedala ešte raz poprosiac o modlitby, prepodobná sa obrátila a odišla ďaleko do púšte. Celý rok starec Zosima mlčal, nesmejúc prezradiť nikomu to, čo mu zjavil Pán a usilovne sa modlil, aby mu On dovolil ešte raz uvidieť svätú ženu. Keď opäť nadišiel prvý týždeň Veľkého pôstu, prepodobný Zosima kvôli chorobe musel zostať v monastieri. Vtedy si spomenul na prorocké slová svätej ženy, že nebude môcť opustiť monastier. Po uplynutí niekoľkých dní sa prepodobný Zosima vyliečil, no aj tak ostal do Strastného týždňa v monastieri. Priblížil sa deň Poslednej večere. Vtedy otec Zosima splnil, čo mu bolo nariadené – neskoro v noci vyšiel z monastiera k Jordánu a sadol si na breh v očakávaní. Svätá žena meškala, a otec Zosima sa modlil k Bohu, aby ho nepripravil o stretnutie s ňou. Nakoniec prepodobná prišla a zastala na druhej strane rieky. Prepodobný Zosima sa potešil, vstal a vzdával Bohu chválu. Prišla mu na um myšlienka: ako sa ona dostane bez loďky cez Jordán? No prepodobná urobiac kríž nad Jordán, rýchlo prešla po vode. Keď sa jej starec chcel pokloniť, zakázala mu to, zvolajúc zo stredu rieky: „Čo to robíš, otče? Veď ty si kňaz, nositeľ veľkých sviatostí Božích.“ Prejdúc rieku, prepodobná povedala otcovi Zosimovi: „Požehnaj otče.“ Odpovedal jej s chvením: „Pravý Boh, ktorý sľúbil prijať všetkých očistených, keď je to možné aj smrteľníkom. Sláva tebe Kriste Bože náš, ktorý si mi ukázal cez svätú svoju otrokyňu, ako som ďaleko od dokonalosti.“ Po tomto prepodobná ho prosila prečítať „Viruju“ a „Otče náš“. Po skončení modlitby prijala sväté Kristove sviatosti, vystrela ruky k nebu a so slzami chcejúc sa vyriekla modlitbu svätého Simeona Bohoprijemcu: „Teraz prepúšťaš, Pane, svoju služobníčku podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči videli tvoje spasenie.“ Potom sa prepodobná opäť obrátila k starcovi a povedala: „Odpusť, otče, splň mi ešte jedno moje želanie. Choď teraz do svojho monastiera a na budúci rok príď k vyschnutému potoku, kde sme sa prvý krát rozprávali.“ „Ak by bolo možné,“ odpovedal starec Zosima, „stále by som chodil, aby som videl tvoju svätosť!“ Prepodobná opäť prosila starca: „Modli sa za mňa k Bohu a spomínaj moje hriechy.“ A urobiac znamenie kríža nad Jordánom, tak ako predtým, prešla po vode a stratila sa vo tme púšte. A starec Zosima sa vrátil do monastiera v duchovnej radosti, ale jedno si vyčítal, že sa nespýtal na meno prepodobnej. No dúfal, že na budúci rok sa ho dozvie. Prešiel rok a otec Zosima sa opäť vybral do púšte. Modliac sa, došiel k vyschnutému potoku, na východnej strane ktorého uvidel svätú ženu. Ležal mŕtva s rukami zloženými na prsiach a tvárou obrátenou k východu. Otec Zosima slzami umyl jej chodidlá, neodvážiac sa dotknúť tela, dlho plakal nad mŕtvou ženou a začal spievať smútočné žalmy o smrti spravodlivých a čítať pohrebné modlitby. No pochyboval, či by si prepodobná želala, aby ju on pochoval. Len čo si to pomyslel, zbadal, že pri jej hlave je napísané: „Pochovaj, otče Zosima, na tomto mieste telo pokornej Márie. Modli sa k Bohu za mňa zosnulú v prvý deň mesiaca apríla, v noci spasiteľných utrpení Kristových, po prijatí svätej Poslednej večere.“ Prečítajúc to, otec Zosima sa najprv čudoval, kto to mohol napísať, lebo svätá žena nevedela čítať ani písať. No bol rád, že sa nakoniec dozvedel jej meno. Otec Zosima pochopil, že prepodobná Mária, prijmúc sväté Tajiny na Jordáne z jeho rúk, v okamihu prešla svoju ďalekú cestu púšťou, ktorou on, Zosima šiel dvadsať dní a vtedy odišla k Bohu. Oslavujúc Boha a zmáčajúc slzami zem i telo prepodobnej Márie, otec Zosima si povedal: „Už je čas, starec Zosima, aby si splnil, čo ti bolo nariadené. No ako môžeš ty, hriešny, vykopať hrob, nemajúc nič v rukách?“ Povediac to, zbadal neďaleko v púšti ležať odhodené drevo, vzal ho a začal kopať. No zem bola príliš suchá, a akokoľvek kopal, potiac sa pritom, nič nemohol urobiť. Vystrel sa a pri tele prepodobnej Márie uvidel obrovského leva, ktorý jej lízal chodidlá. Starec sa zľakol, no prežehnal sa, veriac, že ostane živý modlitbami svätej ženy. Vtedy sa lev začal túliť k starcovi a otec Zosima mu prikázal vykopať hrob, aby mohol odovzdať zemi telo sv. Márie. Lev labami vykopal jamu, do ktorej bolo pochované telo prepodobnej. Splniac poslednú vôľu, každý šiel svojou cestou: lev – do púšte, otec Zosima – do monastiera, velebiac a chváliac nášho Krista Boha. Keď prišiel do monastiera, vyrozprával otec Zosima mníchom a igumenovi, čo videl a počul od prepodobnej Márie. Všetci boli prekvapení počujúc o veľkosti Božej, s bázňou a láskou ustanovili pamiatku prepodobnej Márie. Otec Zosima požil ešte v tomto kláštore a takmer sa dožil sto rokov. Ukončil tu svoj život a prešiel do večného života. Tak sa k nám dostal príbeh o živote prepodobnej Márie Egyptskej od starcov slávneho monastiera sv. Jána Krstiteľa pri Jordáne.

Prevzaté z : Čížek, A.: Synaxár životy svätých. Spolok b. P.P. Gojdiča : Prešov, 1998. ISBN 80-967341-1-3

Svätý Mikuláš z Myry patrí k svätým, ktorých východná i západná cirkev má vo veľkej úcte. Jedno ruské príslovie zhrňuje veľké uctievanie svätca, ktoré niekedy nadobúdalo naozaj bizarné formy, ironickými slovami: „Keď zomrie Boh, máme ešte svätého Mikuláša.“ Bizarné formy sa vinú okolo tohto svätca dodnes. Nazývajú sa „Dedo Mráz“, „Santa Claus“ a „Vianočný starý muž“. Prekrývajú historického Mikuláša, no zároveň ho udržiavajú prítomným.

Čo sa dá historicky spoľahlivé povedať o Mikulášovi? Žil vo 4. storočí, v období, v ktorom sa kresťanstvo stalo štátotvornou veličinou. Biskupom pripadali stále viac verejné a štátne funkcie, takže Cirkev si kládla otázku o skutočných úlohách biskupa. V tomto období vznikli prvé cirkevnoprávne spisy, „Apoštolské konštitúcie“ a „Apoštolské kánony“. O biskupoch tam čítame: „Biskup nech je pohostinný, štedrý voči vdovám a sirotám, nech nie je ziskuchtivý, nech neberie ohľad na osoby, nech je nepodplatiteľný, ochotný slúžiť a mať starosť o všetkých.“ (Apost. Const. 2/3) Tieto nariadenia sa podobajú nariadeniam pre vedenie úradu cisárskeho miestodržiteľa a úradníka a možno ich chápať ako v tej dobe aktualizovanú formu Ježišových slov o vládnutí a službe: „Viete, že vládcovia národov panujú nad nimi a mocnári im dávajú cítiť svoju moc. Medzi vami to tak nebude.“ (Mt 20,25)

Zo zachovaných spisov opisuje život svätého Mikuláša najobšírnejšie Nikolaus-Vita od archimandritu Michaela, ktorého bližšie nepoznáme, zachovaná v rukopise z 10. storočia. V nej sú zozbierané skoršie tradície, ktoré sa dajú sledovať až od 6. storočia, vzťahujú sa však na udalosti 4. storočia. Táto Vita opisuje svätca úplne v zmysle profilu biskupa podľa predstáv Apoštolských kánonov. Vidí v ňom živý obraz Krista, symbolickú postavu žitej a zažitej viery. Mnohými spôsobmi dáva Mikuláš zažiť dobrotivého a človeka milujúceho „Otca na nebesiach“. Literárnou predlohou spisu je Lukášovo evanjelium, pričom štylistické prostriedky antiky, ktoré sa v ňom používajú, sú pre nás dnes nie vždy ľahko osvojiteľné. Avšak nejde o bizarné príbehy, ale o vykreslenie Mikuláša ako človeka, ktorý bral vážne a svojím životom naplnil nasledovanie Ježiša s možnosťami, ktoré mu boli k dispozícii ako človekovi a biskupovi. Ako Ježiš aj Mikuláš sa venuje ľuďom, ktorí sú ponechaní sami na seba. Vita neustále vykresľuje Mikulášovo nasadenie pre núdznych, pre nevinne väznených, pre ľudí na okraji spoločnosti, ako aj pre ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v núdzovej situácii. Nikolaus-Vita vykresľuje Mikuláša ako Ježišov živý obraz.

Paralelu medzi Ježišom a Mikulášom vidia aj ikony. Podobnosť Mikulášovej ikony s ikonou Krista Pantokrátora je zjavná na prvý pohľad. Mikuláš je stvárnený ako človek, v ktorom „Kristus prijal podobu“ a ktorý stelesňuje Božiu „dobrotu a lásku k človeku“. Mikuláš je oblečený v liturgických rúchach biskupa, ktorý vskutku reprezentuje Ježiša. Ako Ježiš aj Mikuláš sa pozerá na pozorovateľa ikony. Ako Ježiš aj Mikuláš drží vo svojej ľavej ruke otvorený evanjeliár. Pozorovateľ ikony si môže prečítať citát z „reči na rovine“ u Lukáša, z ktorej je v byzantskej liturgii vzaté evanjelium pre sviatok svätého Mikuláša: „Ježiš zostúpil s nimi dolu a zastal na rovine i veľký zástup jeho učeníkov a veľké množstvo ľudu z celej Judey i z Jeruzalema aj z týrskeho a sidonského pobrežia. Prišli ho počúvať […] a on povedal: Blahoslavení chudobní!“ (Lk 6,17nn) Ako Ježiš aj Mikuláš ohlasuje ľuďom evanjelium, má sluch pre všetkých, ktorí s dôverou k nemu prichádzajú, sľubuje im Božiu blízkosť a „požehnáva ich“.

Sviatok svätého Mikuláša – aj keď čisto náhodne – je v súvislosti nielen časovo, ale aj obsahovo so sviatkom Vianoc, keď oslavujeme Božiu dobrotu a lásku k človeku zjavenú na zemi v Ježišovi (porov. Gal 4,19; Tit 2,11n, 3,4nn). Mikuláš tak pôsobivo a príkladne uskutočnil vo svojej dobe „Božiu dobrotu a lásku k človeku“, ktorá prijala podobu v Ježišovi, že pôsobí až do našej prítomnosti. Toto ozrejmiť je aj zmyslom mnohých príbehov o svätých. Aj keď sú plné fantázie, predsa len hovoria o skúsenosti mnohých, že Boh pôsobí skrze ľudí. Aj v dnešných dňoch Boh používa ruky a nohy mnohých ľudí, ktorí majú otvorené oči a uši pre iných a nasadzujú sa pre nich. V týchto ľuďoch nám stojí oproti Ježiš, Boh, ktorý je tu pre nás, ktorý pomáha a uzdravuje.

prevzaté z www. postoj.sk

Svätý Mikuláš bol biskupom v Myre. Patrí k svätým, ktorí požívajú úctu po celom svete. Svedčia o tom mnohé kostoly a oltáre, postavené na jeho česť. Narodil sa pravdepodobne v Patare v Lýcii (Malá Ázia). V meste Myra, ktoré ležalo neďaleko mora, sa stal biskupom. Bol známy vďaka svojej mimoriadnej zbožnosti, nadšeniu a zázrakom. Zomrel v Myre. Pochovali ho v biskupskej katedrále.

Doma dostal dobrú výchovu. Zachovával pôst. Hovorí sa, že v stredu a piatok jedol iba raz, aj to až večer. Rodičia zomreli, keď bol ešte mladým mužom. Po sebe však zanechali taký majetok, že Mikuláš sa nemusel báť o svoje živobytie. On sa však rozhodol všetko venovať chudobným. A tu sa spomína azda najznámejšia príhoda z jeho života.

Jeden občan Patary prišiel o všetky svoje peniaze. Mal tri dcéry. No nemohol ich vydať, pretože nemal pre ne veno. A tak sa rozhodol pre zúfalý čin. Chcel ich dať na prostitúciu. Mikuláš sa to dozvedel, a tak zobral mešec zlata a v noci pod rúškom tmy ho dal mužovi do okna. Malo to byť na veno najstaršej dcéry. To sa opakovalo druhý aj tretí raz, zakaždým pre ďalšiu dcéru. Muž ho na tretí raz spozoroval a bol mu veľmi vďačný.

Za čias prenasledovania kresťanov, začiatkom 4. storočia bol Mikuláš ustanovený za biskupa v Myre. Pretože bol veľmi horlivý, aj jeho chytili, mučili a hodili do väzenia. Potom však prišiel cisár Konštantín a jeho slávny Milánsky edikt, vďaka ktorému boli kresťanskí väzni – teda aj sv. Mikuláš – prepustení na slobodu. Vrátil sa do Myry a pokračoval vo svojej práci. Neúnavne bojoval proti bludu tej doby – arianizmu. Zdá sa, že bol prítomný aj na koncile v Nicei r. 325, ale to nie je isté.

Zomrel v pokročilom veku a životopisy jednomyseľne tvrdia, že bol pochovaný vo svojom biskupskom sídle Myra. V 11. storočí však Myru obsadili moslimovia, a tak roku 1087 boli pozostatky sv. Mikuláša prenesené do talianskeho prístavného mesta Bari. Tam postavili chrám, zasvätený jemu. Za čias cisára Justiniána bol aj v Konštantínopole postavený chrám na počesť sv. Mikuláša. Jeho sviatok si uctievali v celom vtedajšom známom kresťanskom svete. Na byzantských pečatiach sa jeho obraz objavuje častejšie než obraz kohokoľvek iného. V neskoršom stredoveku mu bolo iba v Anglicku zasvätených skoro štyristo kostolov.

Zvláštne je to, že najväčšiu popularitu má sv. Mikuláš v Rusku. Spolu so sv. Ondrejom apoštolom je patrónom národa. Ruská pravoslávna cirkev dokonca má sviatok jeho prenesenia. Sv. Mikuláš je tiež patrónom Grécka, Apúlie, Sicílie a Lotrinska.

prevzaté z www.zivotopisysvatych.sk

Rodní bratia Kozma a Damián pochádzali z Malej Ázie. Ich otec bol pohan, matka kresťanka. Ako mladá ovdovela. Svojich synov vychovávala k cnostnému životu. Aby sa bratia mohli lepšie venovať službe blížnym, stali sa lekármi. Neliečili však len ľudí, ale aj dobytok. Čoskoro boli známi po celom okolí. Za svoje služby nebrali peniaze a nevenovali sa len telesným chorobám, ale svojim pacientom prinášali i duchovnú útechu. Boh dal bratom i dar zázrakov. Mnoho pohanov sa ich vplyvom takto obrátilo na kresťanskú vieru. Za Diokleciánovho prenasledovania boli zajatí aj obaja bratia. Boli natiahnutí na škripec, ale pretože Krista nezapreli, vladár nariadil, aby boli utopení. Keď ich stráže zviazali a hodili do mora, vlny ich bez ujmy vyniesli na breh. Vladár sa potom od nich chcel naučiť čarodejníctvu, ale oni ho presviedčali, aby prijal vieru v Krista. Na druhý deň ich dal vládca vrhnúť do ohňa, ale plameň im neublížil. Preto boli bratia zavesení na kríž. Mučitelia do nich hádzali kamene a strieľali šípy. Tie sa však od bratov odrážali a neuškodili im. Nakoniec boli sťatí mečom okolo roku 303.

Na začiatku 10. storočia bol Carihrad obliehaný Arabmi. Veriaci sa zišli k modlitbám do chrámu presvätej Bohorodičky vo Vlacherne. Medzi modliacimi sa bol i sv. Andrej a jeho učeník Epifánius. Sv. Andrej počas modlitby pozdvihol oči k nebu, a tu nad svätými dverami uvidel Bohorodičku doprevádzanú sv. apoštolom Jánom, sv. Jánom Krstiteľom a nespočetným množstvom svätých. Keď Mária vstúpila do svätyne, dlho sa na kolenách modlila. Potom vstala a rozprestrela svoj plášť nad zhromaždeným ľudom. Epifánius mal také isté videnie. Keď sa ľudia dopočuli o zjavení, vrátili sa domov plní radosti a nádeje. Skoro nato boli Arabi porazení, tým Carihrad zachránený.

Význam mena: ten, ktorý nasleduje Boha (hebr.)

Sv. Jakub Mladší bol jedným z dvanástich apoštolov. Prímením „Mladší“ sa odlišuje od Jakuba Staršieho, ktorý bol bratom sv. Jána, apoštola a evanjelistu, a synom rybára Zebedeja. Jakub mladší bol synom Alfeja, ktorý sa volal aj Kleofáš, a Márie, ktorú sv. Ján nazýva sestrou Panny Márie. Jakuba zase nazýva sv. Pavol „Pánovým bratom“. Heberejčina, resp. aramejčina bola totiž chudobná na slová, napr. pomenovanie „brat“ sa používalo nielen pre rodného brata, ale aj pre blízkeho príbuzného (bratranca).

Jakub Mladší sa po zoslaní Ducha Svätého stal prvým biskupom Jeruzalema. Bolo to významné miesto i ťažké, keďže v tomto meste Ježiša ukrižovali. Dôležitosť tohto úradu potvrdzujú viaceré udalosti, opísané v Skutkoch apoštolov, napr. pri zázračnom vyslobodení z väzenia Peter hovorí veriacim: „Oznámte to Jakubovi a bratom“ (Sk 12,17). Na jeruzalemskom sneme Jakub zasahuje do debaty a jeho slovo má váhu (Sk 15,13-19). Takisto Pavlovi dáva praktické pokyny, keď prišiel na svojej tretej apoštolskej ceste do Jeruzalema (Sk 21,17-26).

Jakub napísal prvý zo siedmich listov, ktoré sa volajú „katolícke“, čiže všeobecné. List je adresovaný kresťanom v diaspore. Hovorí v ňom o potrebe a účinnosti modlitby, o pôvode a povahe pokušenia, o konaní skutkov lásky („viera bez skutkov je mŕtva“), o ovládaní jazyka, o krotení náruživosti a o požiadavke spravodlivosti vo vzťahu k blížnemu. Osobitne dôležitá časť je stať o pomazaní chorých.

Z jeho života je známych viacero podrobností, ktoré podáva cirkevná tradícia. Na základe Hegesipových záznamov o ňom píše historik Eusebius ako o svätom mužovi, ktorý žil prísnym spôsobom života. Na bosých nohách nosil sandále, nestrihal si vlasy ani bradu, nepil víno, nejedával mäso. Často sa modlieval. Bol veľmi horlivý pri ohlasovaní evanjelia Židom. Biskupom bol do roku 62. Vtedy zomrel rímsky miestodržiteľ Festus. Jeho nástupca neprichádzal, a tak veľkňaz Hanan II., syn Annáša to využil, zvolal veľradu, Jakuba obvinili, že porušuje zákon a odsúdili ho na smrť kameňovaním. No báli sa ľudu, ktorý si ho ctil ako „Spravodlivého“. Vyviedli ho preto na strechu chrámu a nútili ho, aby odtiaľ vyhlásil, že sa zrieka viery v Ježiša Krista. On však hlasito kričal na ľudí a vyznal, že Ježiš je pravý Boh a sedí po pravici Otca. Nato ho zúriví farizeji a zákonníci zhodili dolu. Potom ho ešte kameňovali a nakoniec mu rozbili hlavu sochorom. O niekoľko rokov (r. 70) Rimania zrovnali Jeruzalem so zemou. Niektorí v tom videli trest za vraždu, ktorej sa dopustili Židia na tomto Spravodlivom.

Telo sv. Jakuba pochovali v blízkosti chrámu. V roku 572 jeho pozostatky preniesli do Carihradu a neskôr do Ríma, kde ich uložili s pozostatkami sv. Filipa v chráme Dvanástich apoštolov.

prevzaté z www.zivotopisysvatych.sk

Sv. Lukáš, evanjelista, sa narodil pravdepodobne v sýrskom meste Antiochia. Bolo to bohaté mesto s výbornou polohou, ale zároveň aj pohanské. Aj Lukášovi rodičia boli bohatí pohania. Dali ho študovať, pretože mal veľké nadanie. Stal sa lekárom, veľa cestoval po Grécku a Egypte. Kedy a akým spôsobom sa obrátil na kresťanstvo, nevieme. Možno to bol sv. Pavol, ktorý ho zachytil svojimi kázňami v Antiochii. Sv. Pavla potom Lukáš sprevádzal na jeho apoštolských cestách. V roku 51 išiel s ním a s inými učeníkmi (Timotejom a Sílasom) do Filíp, Solúna, Macedónska a následne aj do Grécka, Malej Ázie, Palestíny, Sýrie, Talianska. On ako jediný zostal s ním aj v Ríme vo väzení a bol s Pavlom aj pred jeho smrťou, ako sám Pavol píše: „…jediný Lukáš je so mnou.“

Zrejme na Pavlov popud Lukáš napísal opis života a pôsobenia Pána Ježiša, teda evanjelium. Veľa udalostí mu porozprával sv. Pavol, ale svätí otcovia píšu, že bol blízkym priateľom apoštola sv. Jána a Panny Márie a poznal aj iných apoštolov. Mal teda dosť prameňov, aby hodnoverne zachytil účinkovanie Ježiša Krista. Svoje evanjelium venoval vznešenému Teofilovi. Napísal ho zrejme po páde Jeruzalema, medzi rokom 80 až 90 v gréčtine. Adresoval ho kresťanom, ktorí sa obrátili z pohanstva. Svedčí o tom aj okolnosť, že v evanjeliu sa vždy snaží podrobne vysvetliť židovské zvyklosti. Vo svojom evanjeliu ako jediný z evanjelistov prináša podrobný opis narodenia Mesiáša. Veľmi veľa a veľmi pekne píše o Božom milosrdenstve (podobenstvo o márnotratnom synovi, dobrom pastierovi, milosrdnom Samaritánovi, Mária Magdaléna, kajúci lotor). Svoje evanjelium začína Zachariášovou obetou v chráme, preto jeho symbolom sa stal býk.

Skutky apoštolov takisto pochádzajú z pera tohto brilantného pisateľa. Venuje ich tiež tomu Teofilovi, pre ktorého písal aj evanjelium. Cieľom tejto druhej knihy bolo, aby podal svedectvo o živej Cirkvi, ktorá nezanikla, aj napriek tomu, že okolo zúril pohanský svet. Opisuje nám nanebovstúpenie Pána, zoslanie Ducha Svätého, ďalej sa kniha zaoberá najmä pôsobením sv. Petra a sv. Pavla.

Po Pavlovej smrti (r. 67) Lukáš podľa tradície hlásal evanjelium v Dalmácii, Taliansku a Galii. Niektorí uvádzajú, že sa dostal aj do Horného Egypta a Lýbie. Akým spôsobom zomrel, nie je isté. Niektorí hovoria, že vo veku osemdesiatštyri rokov ho obesili v Patrase v Grécku. Iní však tvrdia, že zomrel prirodzenou smrťou.

Medzi kresťanmi je rozšírené, že bol aj maliarom a namaľoval obraz Panny Márie. Pripisujú sa mu dokonca niektoré obrazy na Východe. Nie je to však pravdepodobné. Isté je, že namaľoval duchovný obraz Panny Márie vo svojom evanjeliu, keďže o nej písal najviac zo všetkých evanjelistov. Takisto je neisté, kde sa nachádza jeho hrob, aj keď mnoho miest si nárokuje jeho vlastníctvo. Vedecké výskumy z roku 1998 hovoria, že miestom jeho hrobu by mohla byť bazilika sv. Justíny v Padove (Taliansko).

Sviatok svätého a slávneho proroka Eliáša

Dňa 20. júla si Gréckokatolícka cirkev vo svojom liturgickom kalendári pripomína svätého a slávneho proroka Eliáša.

Meno Eliáš (herb. Elijahu´) má hebrejský pôvod a znamená „Môj Boh je Jahve“.

Eliáš, najväčší prorok v severnom kráľovstve Izrael, pochádzal z Tisbe vo východojordánskej krajine Gilead. Jeho meno predznamenalo jeho povolanie i život: výlučné uctievanie Jahveho. O pôsobení tohto typického putujúceho proroka informujú dva starozákonné spisy – Knihy kráľov. Eliáš pôsobil v 9. storočí pred Kristom v čase kráľov Achaba (875-854) a Achazijáša (854-853).

Počas obdobia sucha, ktoré obrazne trvalo 3 roky a 6 mesiacov, Eliáš zázračne dostáva stravu. Jahve sa tým prejavuje v protiklade ku kanaánskemu božstvu rastlinstva Baalovi ako pán prírody. Nasleduje Boží rozsudok na vrchu Karmel, ktorý sa končí zabitím Baálových prorokov. Historické pozadie dokresľuje svadba Achaba s týrskou princeznou Jezabel, ktorá v severnom kráľovstve propagovala Baalov kult. Karmel ako hraničné územie malo okrem izraelskej aj kanaánsku svätyňu.

Eliáš získal pre Jahveho celú oblasť. No na kráľovskom dvore, napriek zápalu, nebol úspešný. Nasledoval jeho útek na vrch Horeb a zjavenie Jahveho.

Eliáš zistil, že Jahve nie je Bohom násilia a zničenia, ale že sa zjavuje v tichom vánku: teda v trpezlivosti a v tichom pôsobení svojej prozreteľnosti. Povolanie Elizea sa nachádza v závere rozprávania o Eliášovom živote. Zavraždenie Nabota kráľom Achabom, predstavuje izraelského kráľa ako zástancu absolutistického vládcu podľa vzorov z cudziny, kým Nabot reprezentuje izraelské rodinné dedičné právo. Krátko pred tým, ako bol vzatý do neba, sa Eliáš dostal do konfliktu s kráľom Achazijášom.

Mocné vystupovanie proroka Eliáša bolo náboženskou a politickou podporou Izraelitov verných Jahvemu a prispelo k pádu Achabovho domu.

Neskôr vplyv Eliášovho boja za Jahveho natoľko zosilnel, že ho začali prirovnávať k Mojžišovi. Pretože bol Eliáš vzatý do neba živý, verili židia najneskôr v poexilovej dobe, že sa vráti krátko pred eschatologickým Jahveho súdnym dňom.

V kresťanstve sa Eliáš stal vzorom bojovníka proti bezbožnosti a predchodcom kresťanského mníšstva a askézy. V ľudovej zbožnosti ho považovali za divotvorcu a pomocníka v naliehavých záležitostiach, najmä pri zlom počasí.

V Konštantínopole podporovali jeho kult byzanstskí cisári Zenón (474-491) a Bazil I. (867-886). Považovali ho za pomocníka v boji a zasvätili mu viacero chrámov. Cez Konštantínopol sa jeho kult dostal aj medzi Slovanov, kde vytlačil pohanské božstvo blesku Perúna. V Grécku nahradil po nebi chodiaceho Helia. V oblasti východnej tradície je po ňom pomenované veľké množstvo miest, chrámov a kaplniek.

V Palestíne si jeho sviatok spoločne pripomínajú kresťania, Židia a moslimovia na hore Karmel.

Západná cirkev bola spočiatku voči kultu starozákonných postáv zdržanlivá. V rímskom martyrológiu sa Eliáš po prvýkrát spomína v roku 1583.

Prevzaté z:    www.grkatba.sk

* 14. apríl 1911 Veľký Bočkov, Podkarpatská Rus, dnes Velykyj Byčkiv, Ukrajina
† 1. november 1947 Mukačevo, Ukrajina

Význam mena: dar od Boha (gr.)

Blahoslavený Teodor Romža sa narodil 14. apríla 1911 vo Veľkom Bočkove na Ukrajine ako deviate dieťa chudobnej rusínskej rodiny, bohatej iba na vieru a statočnosť. Rodičia, ktorých si všetci veľmi vážili, viedli deti k hlbokej nábožnosti. Teodor bol nadaný. Po ukončení štúdia na gymnáziu v Chuste verejne prejavil svoje povolanie, ktoré v ňom zrelo už vyše dvoch rokov: rozhodol sa ísť za kňaza celibátnika napriek tomu, že jeho profesori mu radili dať sa na dráhu inžiniera alebo dôstojníka. Roku 1930 začal študovať v Ríme, kde býval v kolégiu Germanicum-Hungaricum spolu so seminaristami z rôznych krajín. Po štyroch rokoch sa presťahoval do ruského seminára, kde sa vzdelával vo východnom obrade a ruštine. Za kňaza ho 24. decembra 1936 vysvätil ruský biskup Alexander Evreinov. Ako novokňaz si Teodor Romža zvolil za heslo slová 116. žalmu „Pane, som tvoj sluha a syn tvojej služobnice”, ktoré odrážajú jeho odovzdanosť a zasvätenie sa Kristovi a jeho matke.

Po štúdiách sa vrátil domov, kde ho čakala povinná vojenská služba. Po nej začal spravovať dve farnosti v Berezove a Nižnej Bystrej v Chustskom okrese. Stretol sa tu s veľkou náboženskou, ale aj hmotnou biedou. Aj keď túžil pokračovať v štúdiu, biskup Alexander Stojka ho koncom roka 1939 vymenoval za špirituála a profesora filozofie v seminári v Užhorode. Vojnové roky boli rušné aj pre Romžovu vlasť. Menili sa hranice aj meno krajiny. Za ťažkých pomerov si ho Božia prozreteľnosť pripravila za pastiera a nástupcu mukačevského biskupa Stojku, ktorý zomrel v máji 1943. Tesne pred príchodom sovietskych vojsk bol 24. septembra 1944 Teodor Romža vymenovaný za biskupa. Mal iba tridsaťtri rokov a stal sa najmladším biskupom Katolíckej cirkvi. V októbri obsadili Podkarpatsko sovietske vojská. Slovensko stratilo Podkarpatskú Rus. Tá pripadla Ukrajine, a tak vlastne Sovietskemu zväzu. Sovietske vrchnosti najskôr začali lákať kňazov a veriacich, aby vystúpili z Cirkvi, neskôr zmenili taktiku na vyhrážky a zastrašovanie. Do Mukačeva bol poslaný pravoslávny biskup. Teodor Romža protestoval na úradných miestach, navštevoval farnosti a povzbudzoval ľudí. Kňazi a veriaci ostávali verní. Na sviatok Uspenia Presvätej Bohorodičky roku 1946 sa na mukačevskú pútnickú horu zišlo vyše 50 000 veriacich. V očiach sovietskych vládcov bol Teodor Romža nepriateľom a tajná polícia dostala príkaz zlikvidovať ho. Biskup očakával mučeníctvo. Keďže vláda ho nemohla obžalovať z nijakej politickej viny a nechcela, aby ju svetová mienka obvinila z prenasledovania za vieru, zinscenovala dopravnú nehodu. Keď sa Teodor Romža 27. októbra 1947 vracal z posviacky chrámu v Lávke, narazilo do ich auta vojenské auto. Zranenia členov posádky však neboli smrteľné, a tak ich najatí vrahovia začali mlátiť železnými tyčami. Prestali, až keď okolo prechádzala poštová dodávka a dopravila ťažko raneného biskupa i troch spolucestujúcich do nemocnice. Teodor Romža však neumieral, preto tajná polícia poslala agentku, ktorá mu, preoblečená za ošetrovateľku, v noci na 1. novembra 1947 podala smrtiacu injekciu. Jeho telo uložili v krypte pod katedrálou. Pri svojej návšteve Ukrajiny v dňoch 23. až 27. júna 2001 pápež Ján Pavol II. vyhlásil Teodora Romžu za blahoslaveného.

Prevzaté z www.zivotopisysvatych.sk