V starozákonnom chráme sa používal záves, ktorý oddeľoval svätyňu od časti pre ľud. Táto skutočnosť vyjadrovala jednak Mojžišovo nariadenie, ktoré dostal od Boha ohľadom chrámu, jednak mala Izraelitom pripomínať tajomstvo Boha a nemožnosť pristúpiť k nemu a vidieť ho ľudskými očami. Hľadiac na túto skutočnosť očami kresťana vieme, že tento záves bol daný Bohom práve z toho dôvodu, že jedine v Kristovi sa zjavilo celé božstvo, predtým zahalené, a táto Stará zmluva stratila svoju platnosť jeho smrťou, keď „sa chrámová opona roztrhla na dvoje odvrchu až dospodku“. V kresťanských chrámoch hlavne na východe sa zachovala aj tradícia mať za kráľovskými (alebo aj bočnými) dverami záves – oponu akoby spomienku na starozákonný chrám. V kresťanskom chráme však neplní záves funkciu zahalenia, ale skôr odkrytia toho, čo je bežne ľudským očiam skryté. Práve preto ho Cirkev káže odtiahnuť v čase modlitby. Keď sa teda koná zhromaždenie ľudu – utiereň, večiereň a najmä božská liturgia, záves sa odťahuje, aby sa zvýraznila skutočnosť, že to, čo bolo v Starom zákone bez prestania zahalené pred zrakom veriaceho človeka, sa dnes stáva zreteľné, viditeľné práve v čase, keď sa Cirkev zhromaždí a s istotou vie, že teraz „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení, tam som ja medzi nimi“. A práve Bohorodička je tá, skrze ktorú Boh prišiel medzi nás, preto ju nazývame katapetazmou – závesom, ktorý nám odhalil božstvo, hoci tajomstvo vtelenia je stále pred nami zahalené. Ba dokonca v Jakubovom protoevanjeliu (apokryfnom spise z prvých storočí kresťanstva) sa píše, že Mária prebývala v chráme a pripadla jej úloha utkať záves. Teda od prvých storočí je tento súvis badateľný.